O KULTÚRE SMRTI V NAJPRESNEJŠOM VÝZNAME

SME, 24. 4. 2015

Hans Küng, Dobrá smrt?, Vyšehrad 2015

Pri knihe o dobrej smrti možno obviniť Hansa Künga zo všeličoho. Len z jednej veci nie: o smrti nepíše z pozície salónneho teológa. Cíti blízkosť druhého brehu – takmer naň dovidí, preto je teraz jeho písanie vzácne a v najvyššej možnej miere osobné. Užíva si slobodu starcov. Tí sa už vyhrážkami inkvizítorov zapodievať nemusia.
Kultúra smrti
V ostatných dvoch rokoch Küng upozornil na seba nekonvenčným rozprávaním o šťastnej smrti. Sám priznáva, že viacerí priatelia a čitatelia zareagovali negatívne na záverečnú tretiu časť jeho spomienok (v češtine zatiaľ vyšiel iba prvý diel venovaný mladosti a II. vatikánskemu koncilu).
V nej sa prihlásil k názoru, že umierajúci človek má právo rozhodnúť o okamihu a spôsobe vlastnej smrti. Tieto postoje objasnil v rozhovore s Anne Willovou pre televíznu stanicu ARD v novembri 2013. Prepis rozhovoru je súčasťou Küngovej knihy.
Zaujímavé je čítať autorov predhovor z júna 2014 a nezabudnúť na doslov z augusta. Medzitým sa totiž Küng stihol stať priamym aktérom témy. Prežil ťažkú zdravotnú krízu v dôsledku Parkinsonovej choroby. Doslova cez noc stratil kontrolu nad životom. Po týždňoch intenzívnej zdravotnej starostlivosti sa začal jeho stav zlepšovať.
Ďakuje lekárom, súčasne však nechce knihu prepisovať. Je presvedčený, že nič sa nezmenilo na aktuálnosti a naliehavosti hlavného zámeru. „Každý človek má pred Bohom a ľuďmi zodpovednosť i právo sám rozhodnúť o svojom živote a smrti.“
Katolíci majú vo zvyku rozprávať o kultúre smrti v inom význame. Používajú tento pojem (s pôvodným copyrightom pápeža Jána Pavla II.) ako protiklad kultúry života, ku ktorej sa má veriaci kresťan bez akýchkoľvek výhrad prihlásiť. Küng uvažuje nad kultúrou smrti v tom najpresnejšom zmysle. Kultúra smrti je pre Künga ozajstnou výzvou, duchovnou cestou a svedectvom ľudskosti. Zomieranie nie je iba zápočtom z morálky, ale dovŕšením života. Bez slobody a zodpovednosti sa môže zmeniť na masochistické trápenie a pyšné zotrvávanie v stave živých za každú cenu.
Prečo zotrvávať v dementnej pasivite?
Je isté, že tieto východiská sú pre „slabšie nátury“ silnou kávou. Ak začneme spochybňovať také elementárne hodnoty ako úctu k životu od počatia až po prirodzenú smrť, kam dôjdeme? Čoho všetkého sa máme ešte zrieknuť, čo ďalšie zrelativizujeme? Alebo – ako píše Küngova oponentka, vysokoškolsky vzdelaná rehoľná sestra, autor ju poctivo cituje – „nejde o katastrofálny príklad znevažujúci všetko, čo za celé desaťročia budoval“? A pokračuje ešte v prísnejšom tóne: „Ako sa tento druh publicistiky zhoduje s úctou k životu, so všeobecnou platnosťou osobného konania, so vzťahom medzi právami a povinnosťami?“
Prvým východiskom Küngovho konceptu dobrej smrti je realizmus. Ten je preňho svedectvom viery. Nechce a nedokáže ignorovať skutočnosť. Skutočnosťou je nesmierne predĺžený ľudský život a až neprirodzený stav, keď človek podporený možnosťami medicíny môže vegetovať (izolovaný od sveta a seba samého) mesiace a roky medzi neživotom a nesmrťou.
Küng upozorňuje na to, že nepredpisuje recepty na dobrú smrť. On, sám za seba, vyhlasuje, že chce zomrieť v plnej miere človečenstva, ako ľudská bytosť, a nie klbko hadičiek a súčasť inventáru nemocnice.
Dobrá smrť je súčasťou kontextu. Človek je stvorený ako slobodné bytie schopné racionálneho rozhodovania. Objavuje svet a prírodu, stáva sa sebavedomejším, to však neznamená automaticky ateistickú vzburu. Podobný prístup je potrebný aj v otázke cirkevného učenia o morálnej prípustnosti antikoncepcie.
Ľudia nie sú pasívne obete, ale aktéri vlastného osudu – a práve tým najlepšie oslavujú svojho Stvoriteľa. Ak kresťan s dôverou čaká naplnenie svojho príbehu na „druhom brehu“, prečo sa tak hystericky bojí tam prejsť a tvrdošijne zotrváva v dementnej pasivite?
Etika ľudskosti a osvietené náboženstvo
Küng obhajuje etiku ľudskosti. Ľudský život je a zostane zmysluplný, preto je a zostane zmysluplnou i každá starostlivosť o život a každý človek, aj chudobný, chorý a starý. Je barbarské vystavovať ho tlaku, aby svoj život ukončil. V tomto Küngovi nebude asi nikto protirečiť. Pokračuje však ďalej. Úlohou lekára nie je len udržiavať život. Tam, kde to už nie je možné, lekár by mal napomôcť dobrú smrť. Mal by mu dať nádej, že bude zomierať v mieri a pokoji.
Napriek neveselej histórii Küng verí, že osvietené náboženstvo môže byť základom pre medicínu ľudskosti. Ak existuje vo všetkom pôsobiaci Boh, ktorý vstupuje vo chvíli smrti do nového vzťahu s človekom, tým je daný neotrasiteľný základ pre dôveru umožňujúcu človeku nielen dôstojne žiť, ale i ľudsky dôstojne zomrieť. Tento princíp neznamená, že paliatívna medicína alebo hospicové hnutie sú v protiklade s eutanáziou. Dokonalosť starostlivosti o pacientov nemôže znamenať citový chlad a odmietanie ich želaní.
Küng píše, takmer až naturalisticky, o prejavoch Alzheimerovej choroby, najrozšírenejšej degenerácie spojenej so starobou. Ako človek a súčasne teológ sa pýta: Som povinný toto všetko vydržať až do konca a vyžadovať to aj od svojich blížnych? Je vôľa dobrotivého Boha, aby bol život redukovaný na čisto biologické vegetovanie s inkontinenciou, cievkovaním a žalúdočnými sondami?
Eutanázia môže byť aj násilnou vraždou. Nemci si na to spomenú vždy, keď hovoria o nacistickom programe likvidácie „bezcenného života“. Do augusta 1941 bolo v špeciálnych zariadeniach usmrtených 60- až 80-tisíc ľudí. Pocit hanby za tento zločin však nemôže tabuizovať akékoľvek formy dobrovoľnej smrti a diskreditovať ich zástancov.
Küng nepotrebuje samoúčelné provokácie
Milovníci scholastického poriadku vo veciach (aj tých mravných) sa budú snažiť zorientovať v Küngových postojoch cez rozlišovanie pasívnej a aktívnej eutanázie. Autor im ušetrí námahu. Jasne hovorí, že rozlišovanie medzi týmito formami eutanázie nie je v praxi také ľahké ako v tomto druhu morálky, resp. v právnych kategóriách. Neochota priznať nemožnosť striktného rozlíšenia vedie k dvojakej morálke. Veci sa dejú, ale hovoriť sa o nich nesmie!
V teologickej časti je Küng verný svojmu štýlu a chápaniu viery. Boh dal človeku život ako dar a súčasne mu ho zadal ako úlohu. Z práva na život rozhodne nevyplýva povinnosť žiť ďalej za každú cenu. Odvaha na sebaurčenie (aj vo vzťahu k smrti) neodporuje presvedčeniu, že nie sme iba potravou pre červy. Ak nás čaká večný domov, prečo neotvoriť k nemu v pravý čas dvere?
Küngova útla kniha má rozporný potenciál. Tí, ktorí ju budú čítať na vrchole životnej energie, sa budú búriť proti jeho „tradične“ nedogmatickej morálke. Najcitlivejšími adresátmi knihy by boli tí, ktorí spolu s autorom púšťajú z rúk pozemskú existenciu. Žiaľ, väčšina z nich si knihu neprečíta, a nie iba pre starecký zrak. Zostáva profesorovi na sklonku života trochu dôverovať. Všetkých nás život (a putovanie smerom k smrti) vymodeluje, zjemní postoje a obrúsi hrany.
Hans Küng sám vo svojej životnej fáze nepotrebuje popularitu a rebélia v ňom nevyvoláva záplavu endorfínov. V polemike o eutanázii, jej podobách a hraniciach (tá nás v dohľadnom čase neminie), nebude možné tento významný hlas z prostredia kresťanskej teológie prepočuť.