ZMYSEL PRE SMRŤ SA PODOBÁ ZMYSLU PRE HUMOR

Julian Barnes, Žádný duvod k obavám, Odeon 2010

Jedna z desiatich najlepších kníh predminulého roka – tak označili kritici New York Times Book Review najnovšiu knihu Juliana Barnesa. Bývalý ateista a neskorší agnostik v nej hovorí o umieraní a vzťahu k Bohu.
Americká reportérka označila prozaika Juliana Barnesa za chameleóna anglickej literatúry. Je jeho kniha Žádný důvod k obavám (v preklade Petra Fantysa vydal Odeon) román, autobiografia alebo esej? Po vydaní bola zaradená do non-fiction, a tak nemohla súperiť o Man Bookerovu cenu. Barnes určite prežije túto malú obchodnú mrzutosť. To, čo s najväčšou pravdepodobnosťou neprežije, je smrť. Táto „neslušná záležitosť“ a falošné tabu je základnou témou jeho románovej eseje.
Literatúra sa nebráni obrazom cudzej smrti, použitej do príbehov násilia alebo lásky. Barnes píše o vlastnej smrti, s ktorou ako začínajúci senior (ročník 1946) začína počítať a uvažovať o nej. „Proč by ale smrtelnost měla být méně důležitým důvodem pro mužské chvastání než auta, plat nebo velikost penisu?“
Barnes zomieranie študoval v archívoch a zažil u svojich rodičov, krátko po vydaní knihy zomrela jeho manželka. Pri spomienke na otca – prísneho učiteľa a matku – autoritatívnu kráľovnú, je autor až nepríjemne intímny. Čitateľ by v tej chvíli najradšej nenápadne privrel dvere. O otcovej smrti Barnes píše ako o modernej. Cynický Angličan vie, o čom hovorí. Realitou súčasnej Európy sú tisícky starcov a stareniek v seniorských zariadeniach rôznych cenových skupín. Tu pod opaterou imigrantov, v zajatí bezvládnosti a senility, spoločne s vyspelou medicínou odolávajú vábeniu Smrti.
Kniha je dôkazom Barnesovho záujmu o francúzskych literátov, presnejšie povedané o ich zomieranie. Navštívil slávne i zabudnuté cintoríny, aby mohol písať o zomieraní a smrti Flauberta, Montaigna či Renarda.
Tak ako je to kniha o zomieraní, je to – a podľa niektorých názorov ešte viac – rozprávanie o prístupe k Bohu, viere a ateizmu. V Boha neverím, ale občas mi chýba, priznáva na úvod knihy. Nechce, aby patril do zoznamu prominentných ateistov, na druhej strane ho uvažovanie o smrti nevedie k viere.
Barnes je poctivým agnostikom, pýta sa a nepozná odpovede. Ľutuje, že nestratil vieru vtedy, keď „ztráta víry byla čímsi svěžím, mladým, odvážným a nebezpečným.“ V rozhovore pre The Oxonian Revue však upozorňuje, že ateizmus môže byť dogmou viac ako čokoľvek iné.
Boh je pre neho stále možný. Zatiaľ však registruje len chabé ľudské znetvorenia Boha. Nie je nadšený zo spoločnosti, v ktorej deti navštevujú katedrály ako skanzeny a otcovia pri nich len rozpačito prešľapujú. Aké to bude, až sa kresťanstvo bude vyučovať na univerzitách ako súčasť študijného programu folklórne zvyky a povery, pýta sa.
Barnes nikomu nič neuľahčuje, literatúra nie je charitou a výpredajom jasných receptov na životný postoj. Napriek pochmúrnej téme je to oslobodzujúce čítanie. Prevetrá skostnatené poučky, prebudí dušu z materialistickej ťarbavosti, vyruší ateistu i agresívneho teistu, doplní literárne a filozofické presahy. Lebo „smysl pro smrt se navíc možná podobá smyslu pro humor.“

POCIT VYHRADENÝ VŠETKÝM

Julian Barnes, Pocit konca, preložila Adriana Komormíková, Artforum 2012

Týždeň, 25. 03. 2012

Spisovatelia sa neradi vzdávajú literárneho prototypu intelektuála-penzistu. Osamelí a skrachovanými vzťahmi vytrénovaní rekapitulujú svoje osudy. Prestali rozumieť svetu a vnútorne sa od jeho modernej podoby dištancujú. Majú ďaleko od marquezovských patriarchov, ktorých životy sa akosi prirodzene rozpúšťajú v zemi.
Starnúci chlipník Sabath Philipa Rotha či zhasnutý záchranca ohrozenej klímy z románu Solar (Ian McEwan) sú iba náhodnými ukážkami toho, ako si prozaici spolu so starými pánmi z románov cynicky premietajú vlastné životy. Opona sa zaťahuje…
Naspäť k Barnesovi. Po Žiadnom dôvode k obavám (románovej eseji z roku 2008) je neoficiálne najvychytenejším britským odborníkom na zomieranie. Esejistický prístup, bohatý na literárne a historické odkazy, je teraz vystriedaný jemnejším a trochu melancholickým tónom, tu je viac sugestívny a emotívny.
Šesťdesiatnik Anthony Webster žije sám a usporiadane. Ničím nevyrušuje svoje okolie. Ak nechce zahynúť na prázdnotu bežných dní, musí zablúdiť v spomienkach do dávnej minulosti. Spomína na najbližších priateľov zo strednej školy a hlavne na Adriana, jedného z nich. Ten bez veľkého snaženia fascinoval spolužiakov a prekvapoval vyučujúcich.
Anthony sa venoval bežným témam dospievajúceho muža v období ešte pred výbuchom sexuálnej revolúcie. Čakal na dievčinu, ktorá ho uvedie do zakázaného sveta rozkoší. Veronika Mary Fordová mala rada poéziu, bola dcérou úradníka a veľmi sa nelíšila od dievčat tej doby. Chodenie im nakoniec nevydržalo, Anthony bol – ako Veronika uznala – síce znášanlivý, ale nič viac. Veroniky sa „ujal“ práve Adrian, a tak staré priateľstvo skončilo v troskách.
Po návrate z potuliek svetom čakala Anthonyho šokujúca správa. Adrian spáchal samovraždu. Urobil to priam vedecky a s logickým vysvetlením pre všetkých, ktorí sa budú o jeho čin zaujímať: „Rozmýšľajúci človek má povinnosť skúmať podstatu života, ak sa takýto človek rozhodne zriecť sa daru, o ktorý nežiadal, má morálnu a ľudskú povinnosť konať v zmysle dôsledkov takéhoto rozhodnutia.“
Nejde len o staré spomienky. Minulosť sa vynorila s nevídanou silou. Anthonymu odkázala Veronikina matka zvláštne dedičstvo. Začína sa nečakané pokračovanie…
Nie je to kniha o starých hriechoch. Barnes uvažuje nad  pamäťou ako takou. „Dejiny nie sú lži víťazov. Sú to skôr spomienky tých, čo prežili, z ktorých väčšina nie sú ani víťazi, ani porazení.“ Spomienky môžu byť nepravdivé, postupne útržkovité a zlomkové.
Pocity majú svoju históriu. Dravosť a dobrodružstvo mladosti sú vystriedané fádnosťou obyčajného (rozumej bezvýznamného) života, nasleduje nostalgia a ľútosť až všetko speje k pocitu konca.
Ľudské poznanie vykazuje vysokú mieru absurdity. Čokoľvek objavíme, už je neskoro. V každej fáze živote sme tak trochu na nesprávnej vlne – to však pochopíme, až keď nás čas zruinoval.
Pomedzi prsty nám neuniká iba akýsi abstraktný život, ale naša vlastná totožnosť. Prestávame veriť tomu, že sme stále rovnakí. Naše minulé tváre sú najväčšími cudzincami, ktorých už nespoznávame. Pocit konca sa začína vtedy, keď sme si nie istí vo vysvetľovaní svojich začiatkov.
Barnes je vo svojom písaní poctivý. Nebráni sa čiastočne esejistickým pasážam, kde otázky formuluje presne tak, ako ich – spolu s rozprávačom knihy – cíti. Barnesove texty majú melódiu. Sú skvele namiešanou zmesou poctivej filozofie a literárnej ušľachtilosti. Neurazí intelektuála, ani nezničí toho, kto rád načúva živým príbehom.