Prvým moderátorom je Roman Brinzanik. Narodil sa v Československu, študoval v Nemecku. Po dokončení prác z odboru komplexných systémov a nanofyziky prešiel k výpočtovej biológii. Dnes je vedcom v Inštitúte Maxa Plancka v Berlíne a predmetom jeho výskumu sú molekulárne príčiny rakoviny a obezity.

Ďalší pýtajúci sa je Tobias Hülswitt. Je spisovateľom na voľnej nohe, napísal knihu pre deti a niekoľko románov. Hosťuje na niekoľkých nemeckých univerzitách a fascinuje ho rozprávanie príbehov a ľudská pamäť ako vedecký fenomén.

Hlavnou provokáciou týchto rozhovorov je práca vynálezcu a futurológa Raya Kurzweila. Ten neznáša filozofické ospravedlňovanie smrti a falošné hľadanie paktov s ňou. Ľudia vraj úplne pokrytecky hlásajú, že smrť je niečo dobré a vyslobodzujúce. Málokto nahlas prizná, že smrť je desivá a tragická. Kradne ľuďom lásku. Skúsenosť smrti nikomu nepomôže, lebo ako túto skúsenosť mŕtvi využijú? Nechce sa zmieriť s tým, že smrť dáva životu zmysel. „Zmysel životu dáva život sám.“ Kurzweil nechce rezignovať, je presvedčený, že dnes už máme reálnu alternatívu k smrti.

Je tradičným americkým pragmatikom. K svojim nápadom nepotrebuje veľkú filozofiu. Vidí, že dokážeme zvíťaziť nad zdravotnými problémami správnou kombináciou opatrení. Tento prístup môže ďalej expandovať až do reálneho programu nesmrteľnosti. Denne užíva 200 potravinových doplnkov. Verí, že vďaka tzv. nanopuzdram sa obsah doplnkov môže v ľudskom organizme dostať presne tam, kam patrí.

Jeho ďalšie vízie mnohí označujú za holywoodské. Umelá inteligencia prekoná ľudskú a človek splynie s inteligentnou technikou. Starnutie a choroby budú pokorené génovou technikou a nakoniec už nikto nebude musieť zomrieť prirodzenou smrťou. Budeme mať časom na Zemi málo miesta? „Tak sa rozšírime do zvyškov vesmíru.“

Respondenti z oblasti vedy (biológ Gruss, výskumník v oblasti kmeňových buniek Schöller, gerontológ Gems, chemik Lehn, odborník na umelú inteligenciu Steels, neurofyziológ Singer) sa nad víziami svojho amerického kolegu vždy trochu pousmejú. Nakoniec aj v nich zvíťazí zvedavosť vedcov, prísna racionalita a odvaha prekonávať doteraz nespochybňované obmedzenia ľudskej existencie.

Nesmrteľnosť nie je až tak horúcou témou. Ak si chce niekto zo súčasníkov naplánovať program na rok 2200, bude to určite robiť zbytočne. Stále platí, že nesmrteľnosť zostáva otázkou viery a život v iných svetoch nerieši neurobiológia alebo počítačová robotika.

Napriek tejto neveselej (alebo radostnej) správe sa vedci zhodujú na možnostiach výrazne pokročiť v predĺžení maximálnej dĺžky ľudského života. Ešte pred niekoľkými storočiami by ľudia priemerný vek po 70-ke považovali za fantazmagóriu, a dnes je realitou. Výskum mozgu alebo použitie kmeňových buniek pri potenciálnom vývoji náhradných ľudských orgánov síce dynamicky napreduje, ale stále naráža na skutočnosť, že ľudská bytosť je vo svojej komplexnosti viac ako obyčajný súhrn spočítateľných a preskúmateľných biologických hodnôt.

Vedci očakávajú absolútnu slobodu vo výskume, ale nebránia sa spoločenskej kontrole. Nemajú ambície vyrábať umelých ľudí. Viac myslia na kvalitu ľudského života. Ak sa naozaj podarí výrazne predĺžiť trvanie života, bude nutné nanovo usporiadať mnoho vecí, štruktúru práce a oddychu, jednotlivých fáz života, kvalitu starnutia a primeranosť zdravotnej starostlivosti.

Prastará túžba po nesmrteľnosti (ale aj jej softverzia v podobe dlhovekosti) prináša so sebou komplikácie, ku ktorým majú čo povedať myslitelia orientovaní menej prírodovedecky a viac humánne. „Štúdio Nesmrteľnosť“ má ďalších hostí. Na otázky Brinzanika s Hülswittom odpovedá aj etik Bordijn, demograf Vaupel , filozof Ben-Zeˈev a jezuitský teológ Mennekes. Prídávajú sa reprezentanti umeleckej brandže: spisovateľ Treichel a autor umeleckých inštalácií vo voľných priestoroch Daan Roosegaarde.

Málokto z nich sa bráni predstave dlhšieho života. Etické a iné riziká sú však veľké. Dlhovekosť v spojení s mocou sa môže zmeniť na patologickú záležitosť. A čo budeme dlhé desaťročia „pridaného“ života robiť? Bez tvorivosti bude riziko permanentnej nudy ešte vyššie. Je pravdepodobné, že dlhý život bude vyhradený len elite a ekonomicky silným. V dobe, keď sa ešte stále musíme pozerať na desaťtisíce umierajúcich detí v Treťom svete, je program dlhovekosti vyšinutý z reality až perverzný.

Všetci sa zhodujú na jednom. Sme deťmi fascinujúcej doby. Nedokážeme odhadnúť dynamiku budúcnosti. Ak túžime po budúcnosti, ktorú nepoznáme, mali by sme o to viac sa venovať minulosti, ktorá sa už udiala. Tá môže zaujať stálejšie miesto v našej osobnej a kolektívnej pamäti.

Schopnosť rozpamätávať sa na staré príbehy a rozprávať ich je jednou z možností, ako sa úspešne liečiť z depresie z blížiaceho sa konca.