AKO ŽIŤ TVÁROU V TVÁR KONEČNOSTI

Stephen Cave, Nesmrteľnosť, Premedia 2014

Nevedno, či si britský filozof a publicista Stephen Cave touto knihou vyslúži nesmrteľnosť. V tejto chvíli je isté iba to, že napísal poctivú a inšpirujúcu knihuo živote, smrti a civilizácii. Prívržencov nesmrteľnosti žiaľ nepoteší a ostatným skromne ponúka cestu k zmiereniu s vlastnou smrteľnosťou.

Štyri mapy nesmrteľnosti

Ľudia sú hnaní túžbou po živote bez konca. Je jednoduché sa z tejto iluzórnej snahy vysmiať, ironicky ju sprzniť a vykričať všetkým priamo do tváre Memento mori. Cave je vyštudovaný filozof a priateľ systematizácie, preto začína (bez veľkých emócií) dôkladným prehľadom ľudských snažení o nesmrteľnosť.Nie, nečakajte kapitoly podobajúce sa na obávané skriptá z dejín filozofie. Autor rozpráva o jednotlivých podobách túžby po nesmrteľnosti (vidí ich štyri a hovorí im naratívy) veľmi prístupne. Má pre tieto naratívy  zrozumiteľné skratky a čerstvé aktualizácie. Prvým naratívom je Zostať nažive, ďalším Vzkriesenie a iní sa spoliehajú na Dušu a Posolstvo.

Všetky sa vyskytujú v mnohorakých formách od starovekých mýtov až po politické manifesty. Niektoré civilizácie prechádzali plynule z jedného do druhého a iné zostali verné len jednému z nich. Raz sú „na koni“ vedci, inokedy vladári, šamani a šarlatáni alebo kňazi a mystici. Cieľ majú rovnaký: vysmiať sa smrti a objaviť cestu k ľudskej nesmrteľnosti.

Cave jednotlivé prístupy dokumentuje literárnejšie prerozprávanými príbehmi. Tak sa na scéne objavuje staročínsky cisár, Alexander Veľký,  egyptskí vládcovia, autorka knižného Frankensteina, svätý Pavol, ale i nobelovec Linus Pauling, ktorý chcel zachrániť rakovinou napadnutú manželku vitamínmi.

Dobre namiešaný elixír, vzkriesenie alebo nesmrteľná duša?

Miešanie elixíru života sa neskončilo. Dnes dostáva podobu toho, čo Zygmunt Bauman nazýva „medikalizácia života“. Ide o primárnu stratégiu ako potlačiť strach zo smrti. Vďaka technickému pokroku sme rozbili smrť na častice a presviedčame samých seba, že ak prijmeme správne opatrenia, dokážeme sa jej vyhnúť. Genetika, kmeňové bunky a nanomedicína vytvárajú pre opatrných i bláznivých transhumanistov vedecké krytie. „Výsledkom nie je utópia urastených polobohov, ale domy sociálnej starostlivosti plné deprivovaných, chorých a inkontinentných starcov a starien.“

Naratív Vzkriesenia je voči samotnej smrti realistický. Akceptuje odchod človeka, ale ponúka víziu vzkriesenia. Tak predsa učí cyklus života, smrti a znovuzrodenia prítomný aj v prírode. Tu je v hre kresťanstvo a Kristus. Je symbolickou postavou, ktorej život, smrť a znovuzrodenie umožní vzkriesenie pre všetkých, ktorí ho nasledovali.

Pôvodnou  prioritou kresťanstva nebolo učenie o nesmrteľnej duši. Smrť je konečná – presnejšia bola konečná, kým Kristus neotvoril cestu ku vzkrieseniu. Stačí porovnať posledné chvíle Sokrata a Krista. Kým Sokrates svoju popravu privítal a v pokoji vypil jedovatý bolehlav, Ježiš bol pri pomyslení na svoju popravu „rozrušený a zarmútený“. Problémom zostáva „technika“ vzkriesenia. Predstava dávno prehnitých a znovu poskladaných častí ľudských tiel posúva tento sen do náboženskej viery, tam je pravý priestor pre tajomstvo a bližšie nešpecifikovanú nádej.

Naratív s názvom Duša sa viac priatelí s metafyzikou. Presvedčenie o existencie duše dominuje v našom kultúrnom priestore. Je v začiatkoch našej úcty k ľudskej individualite a motivuje k morálnemu životu. Idea duše sa napriek tomu stenčuje, lebo z nej veda postupne zoškrabuje všetky funkcie, ku ktorým sa kedysi hlásila.

Chceme žiť večne, a nevieme čo s upršaným popoludním

Dobývanie nesmrteľnosti cez posolstvo nie je ničím novým. V úspech tejto procedúry veria vojvodcovia, umelci, filozofi a každý, kto napíše čo i len pár písmen pre verejnosť (vrátane Cavea a autora tejto recenzie). Ide o svet symbolov, kultúrnych dedičstiev a legiend. Po bežnom človeku zostávajú stopy v jeho okolí asi 70 rokov po jeho smrti. Každý, kto tento limit prekoná, sa môže považovať za viac či menej slávneho.

Poniektorí – napríklad bojovníci za vlasť – sa dostanú do nezávideniahodnej dilemy. Ak pohrdnú hrdinskou smrťou, zostanú nažive, ale prídu o nesmrteľnosť hrdinu. Ak zomrú guľkou či mečom nepriateľa, v jednej chvíli sa vzdajú života v záujme nesmrteľnosti iného druhu. Iným druhom problému sa stáva schopnosť byť slávnym v presýtenom digitálnom svete.

V závere Nesmrteľnosti je Cave zaujímavý. Riskuje postoj, prestáva informovať a vedie s čitateľom dialóg. Nehanbí sa za svoju skepsu. Nevidí žiadnu reálnu cestu k nesmrteľnosti. A vôbec o ňu nestojí. Ľudia chcú žiť navždy, a pritom nevedia, čo robiť počas upršaného nedeľného popoludnia. „Obyčajná“ fyzická nesmrteľnosť by nás nudila, otravovala a unavovala. Všetky ostatné naratívy sú neisté a problematické. „Je možné viesť slušný a uspokojivý život tvárou v tvár konečnosti.“ Morálnym prekonaním smrti je život bez sebectva a pripravený tešiť sa z každej darovanej chvíle. Prijatím konečnosti života si ho dokážeme vážiť.

Pre primerane vzdelaného čitateľa nie je kniha žiadnou revolúciou. Napriek tomu takto usporiadaný cestopis ľudskou ambíciou po nesmrteľnosti oduševní všetkých, ktorí chcú svoju vnútorné cesty spojiť s nesmierne bohatou históriou ideí a túžob.