V KRAJINE MACHROV SA  ZOMIERA ŤAŽKO

Dorothee Sölle, Mystika smrti, Trigon 2016

Mystika je vo väčšine prípadov iným menom pre povznesené blúdenie inými svetmi. V prípade smrti sa však mystika stáva vecou naskrz praktickou – smrť sa totiž týka každého živého. A schopnosť sa s ňou spriateliť umožňuje vyššiu kvalitu všetkého, čo jej predchádza.

Zákaz hladiť zbožné duše

Ak má mystika pochybné renomé u racionálne zameraného súčasníka, teológia na tom nie je o nič lepšie.  Stihla sa zdiskreditovať ako pseudovedecká apológia inštitucionálneho náboženstva. Prevažne je v službách dogiem a autorít, ktoré sa nimi živia.

V teológii nie je núdza o otvorené hlavy a dobrodruhov. Často však korigujú svoje ambície láskavosťou k tým, ktorí nestoja o otázky, ale chcú nakupovať hotové odpovede. Na toto všetko zabudnite, ak sa chcete začítať do diela Dorothee Sölle. Nemecká protestantská teologička a spisovateľka je z inej sorty. Zakázala si nežne hladkať  ustráchané bohabojné duše.

Vyštudovala teológiu, filozofiu a literatúru. V doktorskej práci skúmala vzťah medzi teológiou a poéziou, svoje spisy rada sprevádza vlastnými veršami. V Nemecku nikdy nezískala profesúru, akademicky sa systematickej teológii venovala na Union Theological Seminary v New Yorku.

Jej identita spoločensky a ekologicky angažovanej ženy výrazne vplýva na všetko, čím žila a čo napísala. Uvažuje žensky a nebojí sa ísť do konfrontácie s mocensky orientovanou patriarchálnou teológiou. Zapojila sa do protestov proti vojne vo Vietname, rozprávala o rizikách zbrojenia a chudobe Tretieho sveta. Známe boli jej tzv. nočné politické modlitby v Kolíne, viedla ich spolu s bývalým benediktínskym mníchom a manželom Fulbertom Steffenskym.

Sölle uviedla na scénu pojem „kresťanský fašizmus“ – má na mysli arogantný, totalitný a imperiálny postoj. Triumfálne povýšenectvo deformuje pôvodné kresťanské obsahy a pripravuje pôdu pre fundamentalizmus.

Intimita nedokončeného textu

Centrálnou témou pre nemeckú teologičku bola vízia kresťanskej etiky budúcnosti. Odmietla pokračovanie masochizmu a teologického sadizmu. Uverila v Boha, ktorý nestvoril svet, aby bol naveky ovládaný prírodným zákonom bohatých a chudobných. Stvoril svet, ktorý má človek pretvárať vlastnou prácou a politikou. „Každé teologické vyhlásenie musí byť súčasne politické.“ Po Osvienčime a Vietname iná možnosť neexistuje! Prijala pozíciu kacírky, aby zrušila oddelenie teologickej vedy od životnej praxe.

Poznanie autorkinho profilu pomáha aj čítaniu Mystiky smrti. V nej je naplno prítomná práve takáto Sölle: ženská a poetická, rebelská, novátorská, nekompromisne pripravená na konflikty s vyprázdnenými postojmi, od ktorých sa ľudia nedočkajú radosti, odpovedí, ani nádeje alebo spásy.

Keď v roku 1997 dokončila svoju ťažiskovú prácu Mystika vzdoru, chýbala jej posledná kapitola venovaná práve mystike smrti. Nakoniec sa do témy pustila a pracovala na nej až do posledných chvíľ svojho života v roku 2003.

Je to kniha unaveného človeka. Nejde o systematickú prácu, ale zbierku fragmentov, postrehov, esejí a veršov tesne pred prechodom na druhý breh rieky. Pozostalí dlho zvažovali, či vôbec povoliť vydanie knihy. Vyžiadali si ju tí, ktorí vďaka nej našli vlastné životné cesty. Tí si zaslúžili právo na intimitu nedokončeného textu a bezbranných myšlienok. Nakoniec práve bezbrannosť autorky garantuje Mystike smrti maximálnu možnú autentickosť.

Teror mortis

Hneď  v úvode Sölle adresuje Mr. Death drzý list. „Pán Smrť, vo svojom úspešnom podniku máte k dispozícii nesmierne množstvo zamestnancov, zriadencov a dobre platených poradcov. Nebojím sa vás! Láska – keď vieme, čo tým slovom hovoríme – je to jediné, pred čím máte rešpekt.“

Smrť je strašidelná práve tým, že vzbudzuje strach. Des zo smrti, teror mortis, spôsobuje, že človek sa do seba zakrúti. Smrti sa stále menej darí byť zárukou rovnosti. S tým, ako je smrť vytláčaná zo života bohatých, mizne aj povedomie o ľudskej rovnosti. „Náboženstvo víťazov musí smrť zo svojho vedomia čo najviac vypudzovať a vytláčať.“

Deformuje nás technokratická istota, že všetko na Zemi môžeme kedykoľvek mať alebo kúpiť. „Jahody v decembri, jar pre turistov kedykoľvek, sex v starobe a zábava neustále.“ Aj kvôli tomu končí schopnosť prijímať život a pripúšťať si obmedzenia, chápať život ako zmysluplný, hoci je zlomkovitý a skľučujúci. „Smrť do životnej krajiny bezvýhradných  machrov nepatrí. V krajine víťazov, ktorá si vystačí bez spomienok, sa zomiera ťažko.“

Rytmus stvorenia

Negatívne vymedzenie voči strachom a falošnosti je teda zrejmé, čo ďalej? Sölle je presvedčená o potrebe novej spirituality, ktorá pozná a prijíma rytmus života. Stvorenie je určované týmto rytmom, premenou – zažívame ju ako deň a noc, leto a zimu, príliv a odliv, teplo a chlad, mladosť a starobu.

To, že dokážeme hranice odstraňovať, znemožňuje pochopenie tohto rytmu. Aj v zime nám postačí vo vykúrených priestoroch ľahká košeľa a všeličo je otvorené 24 hodín denne. Rozšírenie slobody je iba zdanlivé. Chýba nám pocit bezdomovectva, a to nám bráni rozumieť tomu, že sme ešte nedorazili na miesto.

Sölle sa hrdo priznáva k mysliteľskej tradícii Bubera, Fromma a C. S. Lewisa. Spolu s nimi privileguje vzťahy, lebo vlastne prvá smrť, s ktorou sa človek konfrontuje, je smrť jeho milovaného. Nezabúda byť feministickou autorkou. Špeciálnu pozornosť venuje téme ženy a smrť.

Upozorňuje na rozdiely medzi smrťou Sokrata a Ježiša. Sokrates chcel umierať vo filozofických rozhovoroch s priateľmi a žiakmi, preto ženy a deti poslal preč. Ježiš zomrel inak. Muži ho opustili, s výkrikom sa zrútil, neutešený obviňoval svojho Boha. V príbehu Zmŕtvychvstania ženy preberajú na seba úlohu poslov a anjelov.

Feministické chápanie Božej moci je iné: táto moc sa rozdeľuje, dôležité nie je vládnutie, ale vzájomnosť. Hlavným problémom súčasných cirkví je, že s ľuďmi nezaobchádzajú ako s dospelými, pretože vyslovujú len jednostranný vzťah. „Boh je dobrý, ochraňuje nás, utešuje nás.“ Ale aj „Boh niekedy trpí zimou“. Pre vyjadrenie vzťahu Boha k človeku nestačí metafora rodičovskej lásky. „Musíme sa stať Božími priateľmi, len tak možno prekonať infantilnosť, ktorú patriarchát vyžaduje vo vzťahu žien k Bohu.“

Intímna skúsenosť s univerzálnym

Dorothee Sölle píše civilným a priateľským jazykom bez náznaku duchovnej nadradenosti nad ostatnými. Neskúša preháňania ani stereotypy. Nepopisuje extatické skúsenosti či tajomné obrady.

Jej mystika je mystika pre súčasníka. To našťastie neznamená pohodlné skomercionalizované recepty podľa dopytu kupujúceho. Hovorí o intímnej duchovnej skúsenosti, ktorá človeka privádza na jeho vlastnú hlbinu a súčasne odkrýva aj to, čo je univerzálne.

Centrálnym motívom jej myslenia je láska. Človek, aby sa aspoň trochu prestal báť smrti a strachu zo smrti, mal by všetkými možnými spôsobmi „vystúpiť zo zajatia ega“.

Táto kniha je dôkazom, že bez skúsenosti lásky aj v najkrajnejších polohách života medzi ľuďmi bez rozdielu spoločenského postavenia, pohlavia či sexuálnej orientácie je kresťanská mystika umelá a súce akurát do encyklopédií.