STARNUTIE V BEZTIAŽOVOM STAVE

Richard Rohr, Pád vzhůru, Vyšehrad 2015

Ako prekonať zatuchnuté myslenie oddávajúce sa rasizmu, sexizmu, triednemu nepriateľstvu, homofóbii, náboženskému imperializmu a predsudkom? Uväznení v ňom zostávajú tí, ktorí sa nezmierili s druhou polovičkou svojho života a nepochopili, že starnutie je „pád nahor“.
Duchovnosť bez vône kadidla
Autorom knihy o spiritualite pre obe polovice života je americký františkán Richard Rohr. Vedie Centrum pre akciu a kontempláciu v Albuquerque v Novom Mexiku. Cestuje po svete a mnohé z jeho kníh sú prepisom prednášok.
Nie je pre slovenského čitateľa neznámym. Už v roku 1997 vyšiel v slovenčine Divý muž – texty o oslobodení muža. Rohr si rýchlo našiel priaznivcov, ktorí vo svojej ambícii premýšľať o duchovnosti bez konfesijných obmedzení, moderne, sviežo a pritom dôsledne nemali poruke zrozumiteľne hovoriacich (alebo aspoň píšucich) učiteľov. Pseudohistorické mámenia o tisícročiach slovenského kresťanstva im pri orientácii v komplikujúcom sa svete akosi nepomáhali.
Rohr sa spolu so svojím sekulárnejším kolegom M. S. Peckom (autorom Nevyšľapanej cesty) stal učiteľom pre nekonformných kresťanov aj mnohých ďalších, ktorí vedia, že v ohlúpnutom svete potrebujú dobré mapy. Nemá nič spoločné s autormi receptov na happy life. S duchovnými fastfoodmi ho spája (a to je dovolené) len vyššia miera zrozumiteľnosti a schopnosť osloviť globalizované publikum.
Venuj sa vzťahu medzi duchovnosťou a politikou, iniciačným rituálom, ekologickým témam či medzináboženskému dialógu. Nebojí sa rozprávať o životnej púti súčasníka rečou legiend a obrazov – píše o tajomstve utrpenia s Jóbom, hľadaní svätého Grálu, eneagrame duše a ďalších mýtoch. Vďaka nim sa čitateľ vylieči zo sebeckej úzkosti, že on a len on sa musí konfrontovať s tragédiou svojho údelu.
Umenie starnúť je univerzálna výzva
Rohr je jednou z tvárí progresívneho amerického katolicizmu. Hlási sa k vzorom, ktoré reprezentujú modely obnovy – aktivistke Dorothy Dayovej či trapistickému mníchovi Thomasovi Mertonovi, ktorý vyšiel v ústrety spoluhľadajúcim z iných náboženstiev a v roku 1968 počas indickej cesty nešťastnou náhodou zahynul. V našich pomeroch sa (aj zásluhou miestnych horlivcov) viac píše o M. Novakovi a milovníkoch starých rituálov (v sutanách alebo aj bez nich) s pomerne agresívnou reakciou na súčasné výzvy.
Najprv bezpečnostné upozornenia: Rohrova spiritualita pre obe polovice života nie je čítankou ideologickej konfrontácie ani manuálom používajúcim prapodivný cirkevný jazyk bez ohľadu na životnú situáciu adresáta. Rohr sa bez ostychu hlási k svojim koreňom a nebráni sa poukazom na biblické texty, ale konečný výsledok je inšpirujúci pre všetkých.
Starnutie totiž nie je výsadou katolíkov a umenie dozrieť v zrelého, múdreho a láskavého človeka je v najvyššej možnej miere úloha univerzálna. Okrem toho nejde o úlohu výlučne privátneho charakteru. Ak veční pubertiaci ovládnu cirkvi, štáty a iné inštitúcie, neschopnosť starnúť sa mení na akútnu hrozbu pre svetovú bezpečnosť. Inštitúcie vrátane cirkví, žiaľ, rady podporujú a oceňujú mentalitu prvej polovice života. Čo ju definuje? „Rôzne pravidlá a prikázania, ktoré majú pestovať poctivosť, čistotu a pospolitosť, tak trochu ako v skautskom oddiele.“
Prvý polčas v znamení hormónov a ega
Konkrétne prejavy duchovnosti „prvého polčasu“ sú mnohoraké: tzv. evanjelium prosperity, závislosť od vlastnej dokonalosti, ambície, silné ego, prednosť dávaná obranným (a teda útočným) stratégiám. Ľudia prvej polovice sú dogmatici, moralisti, ideológovia a fundamentalisti, vojaci vo svätých vojnách, milovníci autorít, istôt a jednoznačných právd. Naša kultúra je patologicky adolescentná, narcistická a utopená v ilúziách. A poniektorí muži „vstupujú do pánskych klubov, akým je cirkev, aby získali mužskú energiu, ktorú ako synovia nedostali, alebo pretože prijali mužskú hru na slobodné podnikanie a vzostup.“
Prvá a druhá polovica života nie sú iba symbolmi. Nevyhneme sa logike cesty. Rohr ponúka prekvapujúcu odpoveď na otázku, ako dospieť k duchovnosti druhej polovice.
Nemôžeme sa tej prvej vyhnúť! Vôbec sa z nej nevysmieva. Je nevyhnutná. Musíme prejsť životnou etapou autorít a foriem, noriem a právd. Ale len preto, aby sme to všetko v druhej etape života absorbovali do seba, preklenuli a tvorivo spracovali.
Toto je vrcholne chápajúci a realistický prístup. Mladí rebeli, ktorí hneď na začiatku odmietnu autority a poriadok, sa v istej chvíli preoblečú do oblekov a v drahých autách naháňajú peniaze.
Prirodzenosť životnej cesty si žiada, aby sme z fázy pravoverných bojovníkov postupne prešli do územia veľkorysosti, láskavosti a múdrosti. Skúsenosť mladého moralistu, konzervatívca (ale aj presvedčeného liberála!) sa jednoducho môže hodiť – práve v záujme budúcej slobody.
Filozofia paradoxov
Mentalita druhej polovice života je preto zrelou, lebo chápe a odpúšťa ilúzie a falošné viery prvej. Rohr je v tejto súvislosti dojemne osobný. Sám vyrastal ako konzervatívny predkoncilový rímsky katolík v Kansase. Obdivoval stabilné manželstvo rodičov a liturgické tradície. Bol šťastným dieťaťom a šťastným mladým mužom. Po štúdiách filozofie, teológie a slobodných umení sa opájal radosťou z osvietenia. Nejaký čas to bolo smutné a znepokojujúce. „Bol som vyhnaný zo záhrady, niečo z pôvabnej nevinnosti zomrelo.“
Nastúpil na cestu pútnika, ktorá sa preňho stala prirodzenou a organickou. Zistil, že je aj väčší svet ako len Spojené štáty a cirkev. Prešiel cestu transformácie. Tá neznamená prijať jedno a odmietnuť druhé, znamená akceptovať to i ono. Tu je jadro Rohrovho prístupu k životu.
Základom je zmysel pre paradox. Život sa deje v napätí, pohybujeme sa v elipse protikladov. Nejde o alibistickú toleranciu, ale o základný životný modus zrelého človeka. Cieľom je harmónia a komplexnosť. To platí aj vo vzťahu k spomienkam na nevinnosť prvého polčasu a prípadne k tým, ktorí v ňom ešte „hrajú“ a čakajú na polčasové znamenie.
Pád nahor nie je luxusom
Medzi životnými polčasmi neexistuje priama linka. To, v čom sa rodí duchovnosť druhej polovice života, nie je striktne radostné. Môže ísť o krízové momenty, osamelosť, smútok a straty rôzneho druhu.
Celé to veľké šťastie sa začína nepríjemnosťami. Výsledok je však krásny: je ním človek s dôstojnou vážnosťou. Berie veci s ľahkosťou. Zrelé roky sú charakterizované svetlým smútkom a triezvym šťastím.
V druhej polovici života sa človek nepotrebuje púšťať do unáhlených súdov, utápať v zraneniach a snahe druhých trestať. Nemusí dokazovať nadradenosť svojho etnika alebo náboženskej skupiny.
Ľudia v tejto etape sú „generatívni“, vytvárajú život v prospech ďalších. To, čo vyzerá ako pád, môže byť z veľkej časti pohyb hore a vpred smerom k rozsiahlejšiemu, hlbšiemu svetu, v ktorom duša nájde celistvosť.
Uvažovanie o páde smerom hore nie je luxusom. Kto prijme Rohrovu naliehavosť, pochopí, že toto je kľúč ku kultúrnym vojnám a k pochopeniu stagnácie doteraz vážených inštitúcií. Pád je istý rovnako ako plynutie času. Ak sa presadzujú tí, ktorí nedokážu padať smerom nahor – a zostávajú teda vo svojom pubertálnom fanatizme – strach zo starnutia sa násobí. Necháme sa radšej zničiť, než aby sme sa zmenili?